Al(l)an, Al(l)en je Okolo roku 250 n.l. na stepiach Kirgízska sa zjavujú iránsko – sarmatské jazdecké plemená a ako jedno z nich, spomínajú sa aj Alani. Tieto plemená, ich zväzky, rabovali po periférii rímskeho impéria a len v roku 375. konečne ich rozprášili ešte divokejší Huni. Jedna skupina Alanov sa pripojila ku Germanom, hlavne ku ich divokému plemenu Vandalov a ďalej si vyčínali po rímskej ríši. Konečne, ale len na určitú dobu, usadzájú sa v priestoroch súčasného Španielska, kde si zriaďujú kráľovstvo Andalúziu. Aj ďalej sa rabovalo a znepokojovalo Rím. Konečne a len za pomoci Visigotov, Rimania ich zahaňajú na sever Afriky. Ani tu si nenašli pokoj. Teraz rabovali rímske mestá v Afriky až konečne, po niekoľkých vojnových výpravách, Rím ich rozprášil a vymazal zo zoznamu živých. Dnes sú už len v učebniciach dejín.
Tí Alani čo zostali „doma ešte aj dnes žijú. Hlavne v priestoroch južného Ruska.
Medzi Germanmi, ale aj Keltmi, pamiatka na Alanov žije aj dnes. Hlavne v osobnom mene, ako Alan, Alain a pod. čo sa romantický vysvetľuje, ako dobrý priateľ, harmónia, súlad atď. U nás sa častejšie stretneme so ženskou podobou, Alana, Alena… kým v angličtine je aj podoba Lana.
Kategórie